Šťastná třináctka Trapsaveckých Miniatur zavítala, stejně jako předchozí svazek, opět na Slovensko. Sbírka je tentokrát ryze prozaická, obsahuje 8 Pedrových povídek. Ilustracemi sbírku doprovodila Lucia Benčová - Kiri. Jak napovídá název sbírky, protagonisty Pedrových povídek jsou členové jeho mateřské osady T.O.Pohoda a jsou skutečně ryze trampské v tom nejlepším slova smyslu. Po právu se Pedro v roce 2012 stal Oldpsavcem.

Předmluvou sbírku opatřil Fredy Schubert.

Bez zajímavosti není ani ten fakt, že jeden z kusů Trapsaveckých Miniatur č.13 je 1000.kusem Miniatur celkem.

Přeji příjemné počtení a pro ochutnávku přidávám malou ukázku.

Hafran

Naháňačka

Človeče, ja som si včera vzal z práce voľno, lebo bolo na hrebeni konečne dosť snehu a chcel som si ho užiť bez ľudí a ako to tak valím po červenej z Pezinskej baby, razím okolo obeda úplne novú stopu celkom sám v šírom okolí už takmer druhú hodinu, zrazu na dvadsať metrov vpredu, vpravo odo mňa, čuduj sa svete, diviačia rodinka s pomerne odrastenými piatimi súrodencami a mamkou. Čože o to, normálne dajú pokoj, lenže ja som to práve dusil z kopca v úzkom prieseku a kto jazdíte na bežkách viete, že sa len tak zastaviť nedá. Tak sme si to frčali spolu dolu kopcom - lesom vpravo vyplašená svinia rodinka, ktorú len tak hocikedy niekto nenaháňa a po chodníku ja, dvadsať metrov za nimi, modliac sa v beznádejnom pluhu, aby som ich nedobehol. Nakoniec sa mi horko-ťažko podarilo zastaviť a nechal som ich našťastie zvíťaziť. Zvolnili z cvalu na srdnatý poklus s rypákmi pri zemi vyzerajúc veľmi naštvane, preťali obďaleč môj chodník a husím pochodom v zástupe zmizli vľavo v lese, mamka posledná. Pre istotu som si rýchlo odopol lyže, nie aby mi z nohavíc na ne niečo nevypadlo, ale aby som si aspoň namýšľal, že stihnem vyliezť na strom, keby sa to starej rozležalo a prišla by mi ešte vysvetliť, že si nepraje, aby som ju po lese s deťmi naháňal. Až po chvíli som sa pobral opäť na cestu a radšej som si nahlas opakoval ryvolovky, ktoré mám rád. Asi o kilometer ďalej, ešte značne pod vplyvom adrenalínovej naháňačky, sa zjavila predo mnou pravotočivá neprehľadná zatáčka. Keď som bol od nej na vzdialenosť tak malú, že je už na každú reakciu neskoro, vyrútil sa z nej rovno oproti mne obrovský čierny zúrivý kanec...

 „Zrejme otec, blyslo mi ešte hlavou. Mal som dnes zostať v práci...!“

Boli to iba sekundy, alebo celá večnosť, čo ja viem, kým sa mi v mozgu pretvoril obraz rozzúreného pomstychtivého divého kanca, rútiaceho sa proti mne, na tmavého dlhosrstého afgánskeho chrta, radostne šantiaceho v čerstvom prašane. Za zákrutou som na jeho majiteľov pôsobil asi dosť nezvyčajne, keď som im bledý, namiesto pozdravu oznámil: „Ja som tak rád, že máte psa!“ Nechal som ich tam udivených a pokračoval v ich stope na horáreň Biely kríž, alebo ak chcete, ku „Kocmundovi“ nad bratislavskou Račou.