Bosorka (P)

„Ďalej vás zobrať nemôžem,“ oznámil nám vodič kamiónu. „Tamto za zákrutou je Poľsko.“

„Pešo to nie je tak ďaleko,“ presviedčala som sama seba.

„Nie, iba cez hory a potme,“ uškrnul sa Pedro. „Čo už. Za horami je naozaj iba Poľsko.“

„Mám mapu,“ pripomenula som mu.

„Ja mám zasa nos,“ prel sa so mnou ako vždy. „Poľsko je Schengen a nechápem, prečo nás nemohol vziať na hranicu.“

„On možno nechápe, prečo sa nevozíme vlastným autom.“

„Máš pravdu, to sa ľuďom ťažko vysvetľuje,“ Pedro sa mi usmial do očí a sprisahanecky žmurkol.

Dobre vie, že za ten úsmev mu odpustím. Nie síce hocičo, ale dosť z toho, čo si na mňa vymyslí.

Pedro je veľké decko, ktoré si detstva veľa neužilo a doháňa ho na staré kolená.

„Z toho zasa kuká noc pod širákom,“ neodpustila som si. „Ktorý senník to bude tentoraz?“

„Dal by som prednosť streche nad hlavou.“

„Rozmaznanec!“

„Romantička!“

Niečo medzi tým, uznala som v duchu.

Od augusta som bývala aj s dcérami u našich. Robotu mi našla mama v mzdovej účtárni neďalekej fabriky na autodiely a po večeroch som dávala dokopy účtovníctvo Pedrovej kapely. Doma popri robote na záhrade a okolo zajacov som ani nezbadala, ako beží čas.

Až prišli jesenné prázdniny, moje dve skautky si naplánovali dvojdňovú výpravu a po suchom lete konečne začali rásť aj huby, čo mi pripomenulo, že treba narobiť zásoby na zimu.

Tak akosi som sama sebe ospravedlnila svoje túlavé topánky.

Pedrovi stačilo len naznačiť. Ak sa v jeho bohatom programe našla chvíľka, kedy mohol zabudnúť na kapelu, na muziku a na volant, mohla som sa spoľahnúť, že sa mi vnúti ako ochranka. A jemu stačilo len zavolať na správne číslo a dostali sme kľúče od chaty na kopaniciach. Mama sa síce tvárila všelijako, ale prísľub dubákov do vianočnej kapustnice ju zmieril aj s faktom, že idem do neznáma s tým nezodpovedným kapelníkom, čo má päť ženských na každom prste. A to ešte naši netušili, že sme sa vydali do neznáma stopom. Nechala som ich v tom, že samozrejme ideme autom, ktoré dobre poznali z Pedrových nečakaných príjazdov. Rodičom nikdy nevysvetlím, aký rozdiel je medzi kamarátom a frajerom!

Stmievalo sa nám pred očami, ako to už býva v neskorej jeseni, keď sa farbí lístie. Na bezoblačné nebo sa vyhupol mesiac. Odhadla som, že v noci bude riadna zima. Ešte, že som si nenechala vyhovoriť ten spacák!

Zastavila som sa, aby som skontrolovala mapu. V slabnúcom svetielku baterky sa na papieri kľukatila modrá značka. Pár takto označených stromov som cestou zahliadla. Upokojilo ma to.

„Hádam aj prídeme...“

„Čoby nie, od hranice by to bolo bližšie, ale nejaké tri kilometre hádam prežiješ.“ A Pedro pridal do kroku.

„Že váhaš.“ Dobehla som ho. Od leta som na maminej záhrade nabrala dobrú kondičku.

Stúpali sme potme do kopcov, až v diaľke pred nami zablikotalo svetielko.

„Chalúpka ježibaby,“ žartoval Pedro. „Aby sme sa začali báť.“

„Dúfam za tú chalúpku, že nie je perníková!“ neodolala som.

Poznám drahého kamaráta! Tuhľa dokázal sfutrovať celý plech slivkového koláča, zatiaľ, čo som druhý dopekala.

Potme to nebolo vidno, ale dokázala som si živo predstaviť, ako škaredo sa na mňa pozrel. Maškrtný chlap by si za nič nepriznal, že mu chutia sladkosti.

„Podľa čísla je to tá chata, ktorú hľadáme...“ uvažoval nahlas.

Bola. Aj kľúč sedel. Pedro zložil batoh za dvere a pomohol mi s mojím.

„Dobrý večer,“ zakričal.

Nebolo koho zdraviť. Žiarovka svietila, ale dnu ani noha.

„Asi zabudli zhasnúť,“ usúdila som. „Boli zakúriť a nechali svietiť.“

„Možno nezhasli naschvál, aby sme trafili. Vedeli, že prídeme.“

Vzduch v izbe voňal zmesou dreva, dymu, ihličia a možno aj chlebového kvásku. Neviem popísať tú vôňu, takú typickú pre stáročné drevenice, kde sa drevená dlážka robila len v parádnych izbách a obyvateľom musela stačiť udupaná hlina. Kuchyňa aj izba boli viditeľne zariadené prastarým nábytkom, skúpeným po okolí. Majiteľ si mohol pýtať príplatok za štýlovosť. Postele s vysokými čelami boli mne tak akurát, ale na Pedra prikrátke.

„Pridrsná romantika,“ zhodnotila som. „Nechceš predsa len môj spacák?“

„Seno sa niekde nájde...Ak sa nevyspím, aspoň si privstanem. Na svitaní sú huby najlepšie vidno,“ obhajoval Pedro fakt, že ma mieni o piatej ráno vykopnúť z postele. „Večer si spravíme praženicu a hubovú polievku, už sa teším,“ lákal ma. „Až zostarnem, chcel by som mať takúto drevenicu.“

Vytiahol z batoha chlieb a slaninu: „Večera, Hanka,“ podal mi krajec obložený kolieskami cibule.

Z hlbín domu to zašuchotalo. Staručká babka, dobre cez sedemdesiatku, nakukla cez dvere.

„Poďte ďalej, teta, slaniny máme dosť“ pozýval ju Pedro.

„Slaninku ja už nepohryziem...“ odmietla. „Nepovedali mi, že tu budem mať hostí... vitajte v mojom dome. Mňa si nevšímajte... spávam v čiernej kuchyni, mladí mi tam zariadili výmenok. Tamto dole, pri ovciach.“ Ovce sme nevideli, možno ich už mala zatvorené.

„A huby rastú?“ spýtal sa Pedro.

„Ojojoj, a kde inde by mali rásť, ak nie tu!“ zasmiala sa babka tak nahlas, až ma vyľakala. „Ale pozor! Každá druhá je šialená! Vyzerajú ako tie pravé, naozaj! Musíte ich počítať. Jedna, dva, tri...“ rátala, akoby naozaj videla pred sebou hnedé klobúčiky. „Červené mi ale nejedzte, tie sú šialené všetky! Pozor na tie čarovné bylinky nad pecou. Suším si ich na zimu, proti lámke a horúčkam.“

Obzrela som sa. Nad pecou nič neviselo. Babička už asi dobre nevidí.

„Než pôjdete spať, nezabudnite nakŕmiť škriatkov! Najradšej majú mlieko,“ pripomínala.

„Miau!“ vošla do izby čierna mačka s blýskavými zelenými očami a obtrela sa mi o nohy. Kožúšok mala ako zamat.

„Spoznala mačkomilku,“ žmurkol na mňa Pedro.

„Miau!“ pritakala mačka, vyskočila na pec a stočila sa do klbka.

„Tu bude veselo,“ hodil po mne Pedro pobavený pohľad.

„Dobrú noc! A pozor, aby vám ráno do čaju nespadol láskavec!“ Starenka sa kdesi stratila, mačka zostala a stúlila sa mi pri nohách.

„Dobrú noc,“ odpovedala som zavretým dverám a čudovala som sa, kam tak rýchlo zmizla.

„Čo je, škriatok? Mlieko nemám, ale pozri, čo ti dám,“ lákal ju k sebe Pedro na kúsok slaniny.

Nezaváhala.

„Človeče, Hanka, tá mačka má takmer ľudské oči!“

„Miau,“ odpovedala a odtiahla si svoj poklad za skriňu.

„Asi je zvyknutá, že jej tu dávajú jesť...“ usúdila som. „Na tuláčku vyzerá krotká. Zrejme sem chodí prespávať.“

„Aj my by sme mali ísť spať. Pozriem sa ja po nejakej kope sena...“

Hodila som Pedrovi svoj spacák, na posteli som mala poctivé periny, zima mi nebude. Pedro si ustlal na zemi a o chvíľku už nevedel o svete. Mačka sa mu stúlila okolo hlavy. Mama by sa asi čudovala, aké „kočky“ sa na Pedra tak lepia!

Ráno sme samozrejme vstali až po deviatej a než sa nám podarilo rozkúriť v peci a uvariť si čaj, ťahalo na jedenástu. Optimisticky sme vzali košík a obuli si čižmy, hoci po rannej rose nezostala už ani para.

„Miau,“ Naša čierna zelenooká známa sa mi pritrela pod nohy.

„Pôjdeš s nami na huby?“ spýtala som sa jej.

Vyzeralo to, že mi rozumie. Vyprevádzala nás hodný kus cesty. Napokon stratila odvahu a vrátila sa do bezpečia domu, na ktorý bola zvyknutá.

Cesta nás doviedla k najbližšiemu lesíku. Poliakov tam bolo o niečo viac než húb. Najlepšie úlovky sme ukoristili až pri návrate pod smriečkami v okolí chalupy. Na polievku a na praženicu nám vystačili, dokonca bolo aj pár dubákov do maminej kapustnice.

„Nepozveme starkú?“ spomenula som si na našu večernú návštevu.

Prehľadali sme dom, záhradu aj čiernu kuchyňu, ale nikde ani stopa po babke, dokonca sme ani nezbadali, že by niekde niekto prespával.

„Možno si poplietla chalupu,“ usúdila som.

„Alebo ušla z domova dôchodcov a vrátila sa tam, kde vyrástla,“ rozmýšľal Pedro. „Popýtajme sa my radšej v okolí, či sa niekomu nezatúlala, len tak pre istotu.“

Obišli sme susedov, ale o starenke nikde nevedeli. A keby len to! Pozerali na nás ako na takých, čo namiesto dubákov zbierajú a konzumujú muchotrávky. Nebyť toho, že sme tú starkú videli a počuli obaja, presvedčili by nás, že sa nám iba prisnila! Ale mlieko nám v jednej chalupe predali.

„Miau,“ privítala nás naša čierna kamoška, akoby tušila, čo jej nesieme.

„Ahoj, Bosorka,“ zohol sa k nej Pedro, vzal ju do náručia a hladkal ju po kožúšku. „Že sa ty po večeroch takto tajne prevteľuješ?“

Mačka sa naňho pohoršene pozrela, v tej chvíli mala naozaj ľudské oči. Uzmieril si ju až kúskom slaniny a miskou mlieka.

„Chudera, asi je tu predsa len sama,“ poľutovala som ju.

„A čo s tým chceš robiť? Veď vidíš. Je tu zvyknutá! Že, Bosorka?!“

Pedro dobre vedel o mojom zvyku všade zbierať zatúlané mačatá. A uhádol, priečilo sa mi pomyslenie, že by mačka mala prežiť sama na chalupe. Ale keď sa mu večer Bosorka nasťahovala na spacák, začal váhať aj on. Ráno som počula volať kamarátovi, od ktorého sme mali požičanú chalupu. O mačke nič nevedeli, musela sa pritúlať. A možno ju tu niekto nechal zámerne, ľudia sú aj takí.

Ráno sme si privstali, predbehli sme v lese Poliakov a zozbierali sme úrodu mladučkých dubákov. Než som uvarila obed, Pedro ponaháňal signál v okolí chalupy, aby zistil, kedy nám ide autobus.

A tak som pre Bosorku mäkko vystlala svoj veľký piknikový košík. Keď prišiel čas odjazdu, nalákala som ju dnu, za slaninou by tá vliezla všade. Zhora som veko dobre previazala šatkou a spoločne sme sa vydali do nového domova.

Mamu som podplatila dubákmi a Bosorka mi zostala. U nás sa rýchlo zmierila s teplou kuchyňou, s dostatkom jedla a dokonca aj s Ankou a Magdou, ktoré ju bez ustania naťahujú. A Pedro je jej obľúbená návšteva, ktorú si vždy zaberie pre seba. Nedali by sme ju za nič!

Ibaže si s Pedrom stále lámeme hlavu, čo to bolo vtedy večer za babku. Nie sme si načistom ani s tými jej čarami. Muchotrávky sme síce nepojedli, ale hubám sme klobúčiky nerátali a ráno spadla Pedrovi do hrnca s čajom amarantová sušienka. Zostáva dúfať, že bláznivé huby boli včas vyexpedované do zahraničia, láskavec je prastarý názov inej rastliny a jediné kúzlo, ktoré sa jej podarilo, bola Bosorka.

Viera Večeřová – Ribana

kategorie Próza oldpsavců