Nepoučiteľní (P)

Hovorí sa: „Kto sa bojí, nech nejde do lesa.“ Ale my aj tak chodíme. A bojíme sa. Najmä zo začiatku. Kým zistíme, že niet sa veľmi čoho báť. A kým si zvykneme. „Človek si aj na šibenicu zvykne.“ A sú aj takí, čo sa boja celkom radi. V posledných rokoch to vidieť aj na tých Trapsaveckých poviedkach. Samí duchovia, mimozemšťania, masakre nevinných trampov... A bývajú dlhééééééééééééé. Mnohí si pri ich čítaní dobre pospia. Všetci čakajú na pointu. Na rozdiel od toho rumunského filmu, kde dvaja idú pol filmu po koľajniciach tam, a druhú polovicu zasa späť, a za celú dobu sa vôbec, ale vôbec nič neudeje, tak v tých dielkach sa nakoniec predsa len niečo stane. Niečo prekvapivé, alebo niečo, čo všetkých ohromí natoľko, že začnú kričať: „Umííííííííííííííí“. To zobudí aj tých, čo pointu načisto prespali. Ale preberú sa a kričia aj oni. Veď: „Kto chce s vlkmi žiť, musí s nimi vyť!“

Ale naozaj, v lese sa niet čoho báť. Už moja mama hovorievala, že báť sa treba najmä zlých ľudí. A mala pravdu. Ale takí do lesa nechodia. Veď by sa chudáci načakali, kým by okolo nich išla nejaká tá vhodná obeť! Mama mi hovorievala aj: „Podľa seba, súdim teba.“ To je tiež jedna veľká pravda. Napríklad taký skupáň a lakomec by si ťažko vedel predstaviť, že by mu niekto len tak niečo dal. Takí sa tiež boja. Ani nie tak lesa, ako ľudí. Že im niekto odhryzne z ich krajca chleba. Ani takí sa dlho neohrejú pri našich ohňoch. Našťastie! Dalo by sa o tom veľa hovoriť. O prísloviach, porekadlách, a o našom živote. Ale nechcem. Bolo by to dlhééééééééééééé. A tak už len jedno príslovie pre tých, ktorí sa lesa ešte stále boja. Aby vedeli, ako na to: „Odvážnemu šťastie praje.“ Keď sa tak človek zamyslí, zistí, že tí naši predkovia mali v prísloviach a porekadlách celkom dobrých pomocníkov. Keby sme sa ich držali, možno by sme tu dnes nemali to, čomu sa hovorí hospodárska kríza. Už moja stará mať hovorievala: „Len takou perinou sa prikrývaj, akú máš.“ Ale my? A dnes? Kdeže! Nechceme my počúvať takéto rečičky. Nie! My chceme VŠETKO, a podľa možnosti HNEĎ. A kvôli tomu sme ochotní urobiť čokoľvek. A netrápi nás, čo bude zajtra. „Po nás potopa!“ Aj to je jedno z dávnych prísloví našich predkov. Z neho je jasné, že aj tí, čo tu žili pred nami, robili rovnaké chyby, aké robíme aj my dnes. Sme jednoducho nepoučiteľní.

Rovnako, ako sú nepoučiteľní tí z nás, ktorí sa každoročne snažia zosmoliť nejaký príspevok do Trapsavca napriek tomu, že vedia, že na nejakú slávu to nebude. Aj toto celé je len jedno veľké NIČ. A nemá to ani pointu. Rovnako, ako nemávajú pointu ani naše vandre. Keď môžeme, vypadneme si v piatok potichu do toho svojho lesa. Väčšinou sa neudeje nič mimoriadne. Žiadni mimozemšťania, ani víly, ani duchovia. Ale predsa len sa tam udejú veci... Stretneme sa tam s ĽUĎMI, s  ktorými je nám dobre. A o tom sú aj Trapsavecké stretnutia. Kvôli nim sú mnohí z nás ochotní napísať čokoľvek.

Katarína Mezeiová – Túlavá Jackie

kategorie Próza nad 23 let