Rekviem za Milicu (P)

Ležala v tráve, akoby spala.

Mlčky sme stáli okolo nej v nádeji, že každú chvíľu otvorí oči. Urputne sme odháňali myšlienku, ktorá nás presviedčala o opaku. Patrila nám všetkým, hoci Bill túžil po tom, aby patrila len jemu. Bol som presvedčený, že ešte aj teraz, keď tu stál ako skala, neuvedomoval si, že chcel čosi nemožné. Tváril sa, akoby sa celá záležitosť len jeho týkala. Nosil jej gitaru, varil jej čaj z jahodového lístia, dokázal sa s ňou podeliť s poslednou cigaretou. Nie, kamarát, ani tebe nepatrila. Ani raz si nepostrehol, ako ďaleko bola duchom od teba. Starý Vlk stál so stiahnutými perami ako socha. Neviditeľný vietor sa hral s jeho ryšavými vlasmi. Aj on sa domnieval, že v tejto spoločnosti len on má právo na smútok. Veď ako rada počúvala jeho trampské piesne. Koľko nezabudnuteľných chvíľ strávili spolu pri táborovom ohni. Pritúlení pod jednou dekou snívali o veľkej láske, žiaľ, každý o inej. Kamarát, ty si nebol pre ňu o nič viac ako dym z jej cigarety. Napokon som tu ja, Motýľ, ktorý ju obletoval v nádeji, že získa jej srdce. V jednej chvíli sa mi zdalo, že sa mi to podarilo. Bolo to vtedy, keď ma pobozkala. Žiaľ, bol to bozk kratučký, bez vášne, taký, aký dáva matka dieťaťu.

Dnes už viem, komu patrilo jej krásne mladé telo: lesom, lúkam, kvetom, vtákom, slnku, hviezdam, vánku, bleskom. Ale najviac patrilo rieke, ktorá si ju vzala...

Július Žársky – Motýľ

kategorie Próza pokročilých