.jpg?ph=7628832d1c)
Kde sú tie staré časy,
keď nechali sme vlasy,
aby nám zatienili zrak.
A bosé nohy v blate,
telo v teple v kabáte,
prečo tomu nie je tak?
A impulz lásky v kruhu,
vyfarbil jasnú dúhu,
rozdúchal dušu v každom z nás.
Teraz nám zhasli ohne,
tak kto mi kto mi povie:
„Prečo a kam to ukryl čas?!“
V lokálkach už nesedia,
o lese nič nevedia,
uhlíky v hrudi zhášajú.
A len na bydlách sedia,
ako to sliepky vedia
a zlaté vajcia znášajú.
Hlas gitár doznel v tichu,
unavení sú z prepychu,
z krásy pier tak ako páv.
Chcem ešte s vami kráčať,
neskončiť znovu začať,
ešte nádej vo vás mám.
Tak sú tu nové časy,
vlasy zas necháme si,
a nech nám tečú cez prsty.
Klobúky oprášime,
spievajme opäť žime
a láska kameň rozpustí.
Tak objímajme stromy
a opustime steny
našich klietok – domovov.
Do trávi sadnime si,
pozdravme hory, lesy
a preleťme sa oblohou.
Bohdan Mezei – Haluz
kategorie Poezie